Adolf Born

 

(1930)

 

Komu vdýchol život:    Machovi a Šebestovej

Ceruzky, perá, farbičky....:  Určite si pamätáte ako nám dvaja školáci z 3.B ukázali, že škola je celkom zábavná.  Najmä preto, že ak máte zázračné slúchadlo, vôbec v nej nemusíte byť!  Dvaja sympatický objavitelia sveta v slúchadle, ktorým sa nechce veľmi učiť, občas majú problémy s dospelákmi a občas čosi vyvedú, sú tu už tridsať rokov (!). Ich otec,  český grafik a ilustrátor Adolf Born, sa ceruzkám a farbičkám venoval odmalička. Vyrastal v dvojjazyčnom prostredí,  čím  sa mu nemčina stala druhým jazykom, popri rodnej češtine. Kedy presne zobral do ruky štetec, to nevie ani sám, ale miloval knižky s Burianovými obrázkami a v pätnástich jednoducho vedel, že chce byť ilustrátorom. Okrem toho ho mimoriadne fascinovali jeho starí otcovia. Boli to typický monarchisti s dlhými fúzami, ktoré si pred spánkom navoskovali a upevnili na držiak.  Adolf sa už vtedy pokúšal tieto fúziská zvečniť a dodnes je tento „deduškovský syndróm" zjavný na jeho kresbách. Svoju výtvarnú kariéru začal štúdiom na pražskej UPRUM v ateliéry karikaturistu Antonína Pelca. Ten do svojich študentov vštepoval logické zásady kreslenia, napríklad, aká má byť vzdialenosť od špičky nosa k hornej pere.  Keď si Adolf v roku 1955 otvoril so spolužiakom ateliér, ich prvá práca boli ilustrované knižky, v ktorej domorodcov na tichomorskom ostrove využívali americký imperialisti. Tí im boli ukradnutí - ale domorodcov im závideli všetci kolegovia v branži! To však na živobytie nestačilo, a tak Adolf nepohrdol ani budovateľskými kresbami, napríklad zo života družstevníkov. Našťastie ich mohol poňať humorne a postupne sa dostal ku karikatúre. Dlhé roky prispieval svojimi obrázkami do všetkých veľkých novín a magazínov a všimli si to aj v zahraničí.  Zo všetkých ocenení, ktoré dostal, si asi najviac vážil titul Karikaturista roka, ktoré mu v Montreale udelili v roku 1974. To už však doma mal po chlebe. Rok predtým sa československá vrchnosť zhodla, že Bornove karikatúry nejdú v duchu socialistickej morálky a zakázala mu novinovú činnosť.  Ilustrátor zobral tento fakt s nadhľadom a preorientoval sa na svet zvierat, voľnú grafiku a detské ilustrácie.

             

 

Tak sme tu!: V tom čase sa dal dokopy so spisovateľom a scenáristom Milošom Macourkom, ktorý napísal pre deti veselé príbehy dvoch neposedných tretiakov, ktorí sa zásadne oslovovali iba priezviskami. Adolf ich mal previesť do vizuálnej podoby. Predstavil si svoju vlasatú dcéru a jej už bývalú záľubu vo veľkých mašliach - a Šebestová bola na svete! Macha vytvoril podľa predlohy chlapca, ktorý býval na tej istej ulici vo vedľajšom vchode. Macourek bol s výsledkom mimoriadne spokojný a hneď mu začal chodiť po rozume kreslený seriál.  Ako by Mach a Šebestová vyzerali v pohybe? A aké by mali hlasy? Ukázal to už rok 1976, keď sa dvojica, hovoriaca hlasom herca Petra Nárožného, udomácnila v českých večerníčkoch. Tisíce detí si večer čo večer sadali pred obrazovku, aby s podarenou dvojicou mohli absolvovať fantastické výlety: záchranu psa Jonatána v Austrálii, súboj s černošským náčelníkom v Afrike,  výlet do minulosti na pirátskej plachetnici alebo návštevu delfskej veštiarne.

Mach a Šebestová - superstars: Máloktorým školákom sa podarí vyviaznuť zo záškoláctva bez najmenšieho napomenutia a ešte za to aj zožať roky trvajúcu slávu. Machovi a Šebestovej sa to podarilo zrejme iba preto, že im to tak nadiktovali ich tvorcovia....Dvojica školákov je populárna vyše tridsať rokov a preslávila svojho otca aj medzi deťmi v zahraničí. Napriek tomu, že pre Borna to bola iba jedna z jeho mnohých skvelých prác. Spomeňme si len na úvodné titulky k známym „Básnikom"  či komédii  „Jak utopit dr. Mráčka". Alebo na množstvo rozprávkových knižiek, ktoré zdokonalil svojimi kresbami.  Ak by ste sa na ne pozorne zahľadeli, prišli by ste na to, že jeho ilustrácie otrocky nesledujú dej, ale v niečom si žijú vlastným životom. Ak napríklad ilustruje knižku, ktorej hlavným hrdinom je pes, rozvíja spolu s tým aj príbeh mačky sediacej vzadu na plote. Príbehy Macha a Šebestovej dodnes vychádzajú knižne a pred šiestimi rokmi sa dvojica dočkala aj živej verzie - animované postavičky sa prevtelili do ozajstných školákov. A o dva roky sa Mach, Šebestová a Jonatán ocitli na poštovej známke.

 

 

 

Wiliam Hanna (1910-2001)

         a Joseph Barbera (1911-2006)

                                                                           

Komu vdýchli život:      Tomovi a Jerrymu           

Ceruzky, perá, farbičky...: Či sa to niekomu páči, alebo nie, je to absolútna filmová klasika. Nie je hádam detský kanál, ktorý by mačaco-myšacie zlomyseľnosti nemasíroval na obrazovke v pravidelných intervaloch. Klobúk dole pred telesnou zdatnosťou hlavných hrdinov, veď v zásade sú to už dobrí sedemdesiatnici. Ich rodičia ich vychovali vskutku obdivuhodne : lenivá mačka a škodoradostná myš prežili všetky nástrahy dvadsiateho storočia, všetku „nekalú" konkurenciu a naďalej rozosmievajú milióny detí. Ich otcovia si ich pritom vymysleli ako prvé postavičky z tých stoviek, ktoré darovali svetu, takže vlastne išlo o akýsi pokus - a práve ten sa stal ich najslávnejším produktom.  Obaja mali kreslenie v krvi. Wiliam Hanna, syn libanonských rodičov, prežil vďaka otcovi, konštrukčnému inžinierovi, prvých deväť rokov takmer stále na cestách. Keď sa konečne usadili v LA, malý Will objavil jednu zo svojich prvých vášní:  skauting. To mu vydržalo najbližších desať rokov. Medzitým však aj veľa kreslil a keď sa dočítal, že spoločnosť Warner Brothers otvára divíziu animovanej tvorby, dlho neváhal a šiel na skusy.  Veľmi rýchlo sa vypracoval a neskôr prešiel do MGM, kde už šéfoval animovanej tvorbe. Potreboval však dobrých kresličov. Zlákal aj toho, o ktorom už dlho vedel z konkurenčného štúdia Van Beuren: Josepha Barberu. Tento výborný animátor so sicílskymi predkami, pochádzajúci z Manhattanu, nebol pritom v začiatkoch veľmi úspešný. Istý čas sa živil ako doručovateľ šiat od krajčíra, ale keďže radšej ako balíky držal v ruke farbičky, viackrát sa pokúšal dostať miesto ilustrátora v The NY Hits Magazine.  Neúspešne.  Neskôr sa mu podarilo vstúpiť do filmového priemyslu a stal sa členom Van Beuren štúdia. Zaujímavosťou je, že okrem iných kreslených seriálov spoluprodukoval v tom čase aj sériu Tom and Jerry - boli to však príbehy dvoch chlapcov, ktoré nemali nikakú súvislosť s neskoršou zvieracou dvojicou.  O päť rokov sa dal zlákať vyšším platom a prešiel do MGM priamo k Hannovi.  Bola iba otázka času, kedy títo dvaja nájdu spoločnú reč.

 

Tak sme tu!: Písal sa rok 1940, keď sa títo dvaja muži rozhodli urobiť niečo poriadne bláznivé. Rozprávku, kde by to naozaj žilo,  lietalo,  skákalo,  skrátka, poriadny „akčák". Ako celkom zábavná dvojica im pripadala tá, ktorú odveky spájajú „neprekonateľné rozpory" - teda mačka a myš. Prvá rozprávka s takouto dvojicou sa volala Puss Gets the Boot a kocúr v nej vystupoval ešte ako Jasper. Film si hneď vyslúžil oscarovú nomináciu a to tvorcov povzbudilo, aby hrdinom predĺžili životnosť minimálne na celý seriál.  Hanna s Barberom sa ako tím neuveriteľne dopĺňali. Barbera vedel čarovať na kresliacej doske a Hanna mal zse neomylný  cit pre rytmus a načasovanie vtipných poínt. Spočiatku boli ich hrdinovia menej nepriateľsky naladení. Tom bol napríklad veľmi pôvabná, rozkošná mačka. Zurvalcom s pomstou v očiach sa stal až po niekoľkých dieloch.  V prvých dieloch vystupovala aj jediná ľudská osoba, domáca pani Mammy Two-Shues, ktorá bola kýmsi trestajúcim elementom, keď Tom zase raz v úsilí dolapiť zlomyseľného Jerryho narobil v dome strašnú spúšť. Ak ste niekedy videli tieto staršie diely, možno vám chodilo po rozume, prečo ste nikdy neuzreli jej tvár.  Kresliť túto postavu len od pása nadol bol zámer, išlo o tzv. detskú perspektívu.  Mammy Two-Shoes, však nemala dlhú životnosť - bola totiž černoška. V päťdesiatich rokoch z nej „pre komplikovanú predajnosť do televízie" odstránili všetok pigment, zbavili ju silného južanského prízvuku a dokonca jej konečne dopriali kompletné telo, aj s vrchnou časťou. V tých časoch sa zo starších dielov postava Mammy bežne vystrihávala, takže dnes dostupné kópie často nemajú v deji nijaký ľudský charakter. O nejaký čas sa zase, paradoxne, do nemilosti dostali diely, v ktorých si Tom a Jerry nejakým spôsobom robia žarty z farebných skupín obyvateľstva. Scény, v ktorých niektorému z hrdinov zafarbí výbuch tvár načierno, tak nemilosrdne končili v strižni. Je až na počudovanie, že v niektorých dieloch ešte vôbec zostal nejaký dej...

Tom a Jerry - superstars: Niet pochýb, že ich poznajú celé generácie malých divákov. Boj malého proti veľkému, bystrosti proti hlúposti, chuti zožrať proti chuti zostať nažive. Kedysi u pedagógov budili ich kúsky hrôzu, dnes, v záplave Simpsonovcov, South Parku a animovaných boxerských súbojov hviezd na MTV,  budia skôr úsmev.  Hoci, sú rodičia, ktorým najmä Tom poriadne dvíhal adrenalín a neváhajú hnať ho pred spravodlivosť. Napríklad regulačný úrad britského zábavného priemyslu nedávno (pred rokom a pol) vydal pre detské kanály odporúčanie, aby Toma zbavili všetkých dostupných cigariet. Viacero rodičov sa totižto sťažovalo na tento Tomov zlozvyk, ktorý obyčajne pôsobí ako prednosť - napríklad,  keď sa Tom preoblečený za divokého kovboja, usiluje upútať pozornosť peknej „kočky", pofajčievaním vlastnoručne ušúľanej cigarety. 

Hanna a Barbera vyrábali seriál po zatvorení animátorského štúdia MGM pre „nerentabilnosť", vo vlastnom ateliéry, ale občas zadávali výrobu niektorých dielov aj iným štúdiám. Tak sa ich napríklad niekoľko zrodilo aj v bývalom Československu, ale mali dosť zlú kvalitu.  Tím Hanna-Barbera vdýchol život množstvu ďalších slávnych postavičiek, či už ide o medvedíka Jogi,  Scooby-Doo, Flinstonovci... 

 

 

Peyo (Pierre Culliford) (1928-1992)

 

 

Komu vdýchol život:   Šmolkom

Ceruzky, perá, farbičky...:  Keby nám pred desiatimi rokmi niekto povedal, že si budeme pohmkávať hity zo školskej diskotéky, olizovať šmolkovskú zmrzlinu a oprašovať v detskej izbe rad panáčikov z kindervajíčok, asi by sme si pobavene zaťukal na čelo.  Lenže zhruba vtedy dorazil šmolkovský vírus aj do našich končín. Malí modrý panáčikovia v bielych čiapkach sú ozajstní šamani, ktorí si dôkladne omotali okolo prsta najmladšiu generáciu - a teda aj jej rodičov. Tí síce mohli zošalieť, keď sa z izby ich potomka ozývalo neprestajné „héééééj, makaróny" (šmolkovská verzia slávnej letnej skladby Macarena), ale potomstvo si neochvejne stálo za svojím: Šmolkovia sú super, a basta! Väčšiu slávu svojich postavičiek si ich stvoriteľ určite nemohol želať. Rodený Belgičan Pierre Culliford, syn a Angličana a belgickej matky bol už v detstve posadnutý komixovými časopismi, ale skôr túžil venovať sa pohyblivým obrázkom, teda animovanému filmu. Zapísal sa do trojmesačného kurzu (Akadémia výtvarných umení, Brusel) a už ako sedemnásť ročný sa dostal k práci kresliča v CBA, malom belgickom štúdiu animovanej tvorby, ktoré však po vojne neprežilo inváziu amerických filmov, takže Pierre sa tam dlho nezohrial. Jeho kolegovia síce prešli do vydavateľstva Dupuis, ktoré sa špecializuje na komixovú literatúru, ale Pierra nezobrali, lebo bol veľmi mladý.  Pierre sa uchytil v reklamnej brandži, ktorá vcelku slušne sypala,  a svoje komixové srdcovky si sem tam doprial ako sladký dezert, keď občas uverejnil malé humorné príbehy v novinách. Už vtedy vystupoval po svojím umeleckým menom, ktoré si „požičal" od svojej anglickej sesternice  - tá v detstve jeho krstné meno skomolila na Peyo. Keďže jednou z  jeho veľkých záľub bolo čokoľvek, čo súviselo so stredovekom, nie div, že jeden z jeho prvých komixov mal práve stredoveký nádych - boli to príbehy pážaťa Johanna zo stredovekého hradu. Jeho veľkým snov však bola spolupráca so Spirou, najväčším belgickým komixovým časopisom. Podarilo sa mu to až po veľkom úsilí a najmä po príhovore jedného v brandži uznávaného priateľa. V tomto magazíne pokračoval v Johannových dobrodružstvách, ktoré si získali množstvo čitateľov.

 

Tak sme tu!: Johanna aj jeho spoločníkov mal síce ako stvoriteľ veľmi rád, ale po rokoch ho akosi omrzelo kresliť stále tie isté postvy. A tak do kreslenia v októbri 1958 do kreslenia skusmo umiestnil maličké kreatúry: čosi ako modrých škriatkov v bielych čiapočkách. Nebol v tom hlbší význam, krpatý tvorčekovia len kde-tu vykúkali spoza stromu, pochodovali v zástupe alebo pílili drevo rozkošnými minipílkami. Bolo to jednoducho iba milé spestrenie deja. Lenže čitatelia boli z nich úplne unesení a v redakcii sa kopili žiadosti, aby tie chutné malé stvorenia dostali adekvátny priestor, nie len treťoradé „obsmŕdanie". Po roku teda vtedajší šéfredaktor Spirou Peyovi navrhol, aby sa Les Schtroumpfs, Šmolkovia, stali riadnymi komiksovými hviezdami vo svojom vlastnom príbehu.  Peyo tento záujem o svoj modrý „drobizg", ako im s obľubou vravieval, považoval za chvíľkovú mániu a samostatnému škriatkovskému seriálu nedával dlhú životnosť, ale napriek tomu sa pustil do práce. Vymyslel im vlastnú dedinu, v ktorej si všetci svorne nažívajú, keďže nedostali do kasy ani halier, všetci si veci delia podľa potreby, na všetkom sa dohodnú na sneme alebo to nechajú Šmolkom len slepo závidieť. Peyo vtedy netušil, že Šmolkovia prevrátia jeho život naruby.

Šmolkovia - superstars: Malí modrí škriatkovia to veľmi rýchlo roztočili na plné obrátky. Ich popularita stúpala tak raketovo, že už o dva roky si Peyo otvorila vlastné štúdio, v ktorom niekoľko talentovaných výtvarníkov vytváralo iba Šmolkov. Sám Peyo sa primárne venoval svojmu stredovekému Johannovi. Na Šmolkoch doslova odrástlo viacero neskôr známych belgických ilustrátorov - a, pochopiteľne aj generácie  detí. Tie sa zamylovali do postavičiek v nohavičkách s otvormi na chvostík, ktoré sa hravo dorozumeli najmä vďaka hyperuniverzálnemu   slovíčku so šmolkovským základom: „ideme šmolkovať k šmolkovskej rieke", „to máme dnes ale šmolkovské počasie" a podobné záhadné lingvistické  (jazykovedné - moja poznámka :-P ) skvosty sa stali povinnými výrokmi školopovinných detí. Koľko príslušníkov vlastne šmolkovská armáda obsahuje, to nikto presne nevie. Niektoré postavičky vystupujú pravidelne, iné si svojich päť minút slávy užijú v jednom príbehu a opäť zmiznú v anonymite. Je úplne jasné, že škriatkovia nemohli dlho unikať pazúrom filmových mágov.  Po prvom čiernobielom pokuse sa k slovu dostala tá správna dvojica - slávny animátori Hanna a Barbera. Tí začiatkom osemdesiatych rokov vyrobili vyše štyristo (!) šmolkovských epizód. Seriál sa dostal do tridsiatich krajín sveta čo bol ozajstný prelom. Holanďanom zase treba nechať zásluhu  na preniku šmolkov do hitparád.

 

 

Zdeněk Miler          (1921)

 

 

Komu vdýchol život:    Krtkovi

Ceruzky, perá, farbičky...: Povedzte, nemali ste ako dieťa chuť utekať po skončení rozprávky do lesa a z nejakého kopčeka hliny vytiahnuť to rozkošné zamatové stvorenie? Ktoré hravo vylieči chorú myšku, vyváža sa v červenom autíčku a všetky príjemné svetské radosti komentuje nadšeným „jéééééé" a „júúúúú"? Iste, hlad po intelektuálnom rozhovore by spoločnosť takéhoto tvora zrejme neuspokojila, ale o to tu predsa vôbec nejde. Slávny kreslený Krteček, alebo po našom Krtko, je totiž výsostne detský kamarát, ktorému práve vďaka jeho nekomplikovanosti rozumejú deti na celom svete. A milujú ho. Jeho hebkú kožušinku, velikánske oči a veselý smiech sa totiž nemilovať nedá. Jeho stvoriteľ sa pritom  k jeho existencii dostal vyslovenou náhodou.  Zdeněk Miler, rodák z Kladna, sa odmalička zaujímal o najrôznejšie pomôcky na kreslenie. Keď raz dostal úplne novú súpravu farebných ceruziek, tak sa počas vyučovania na hodine kreslenia „rozšoupl", že sa na jeho výtvor prišli pozerať učitelia z celej školy. Zdeněk tušil, že sa kreslenie stane pravdepodobne jeho živobytím, išlo iba o to, nájsť správnu formu. Prihlásil sa na štátnu grafickú školu v Prahe a neskôr zvládol aj umeleckú priemyslovku.  Neskôr, keď len o chlp unikol koncentračnému táboru,  začal pracovať v zlínskych ateliéroch, kreslenej tvorby a po vojne ho zlákala známa spoločnosť Bratři v triku. Z kresliča a režiséra to dotiahol až na riaditeľskú stoličku. Je zaujímavé, že Miler sa pôvodne chcel venovať klasickej maľbe - kadejaké kuriatka a šteniatka s veľkými „kukadlami" mu postupne akosi prischli. Ešte počas svojich začiatkov v Krátkom filme sa totiž vedeniu nepozdávalo, že sa nikto z autorov nehrnie do kreslených rozprávok pre deti. A tak každý režisér dostal jeden taký film príkazom. Milerove nezbedné mláďatá všedného druhu jednoducho nemali konkurenciu. Neskôr mu dramaturg strčil do ruky žiadosť z vyšších kruhov, aby dal „príťažlivú" podobu rozhlasovej poviedke O plátenej košieľke. Mal sa  z toho totiž stať inštruktážny film o výrobe plátna. Výzvu do boja prijal Miler statočne - až na to, že nemal potuchy čo s tým. Všade samé stroje, ktoré príťažlivosti príbehu veľmi nepomáhali. Bolo mu jasné, že vrchnosť zrejme očakáva nejakú veselú kreslenú historku s ešte veselším kresleným stvorením - lenže, kde ho zobrať? Ako profesionál totiž, pochopiteľne, sledoval konkurenciu a zistil, že všetky potenciálne zvieratká už „spotreboval" Walt Disney. Chcelo to niečo neokukané, čo ešte nikto na plátne nerozhýbal. Inšpirácia však zjavne mala voľno, a tak si Miler povedal - ak mi už v lese nič nenapadne, vzdám to... Tam vyliezol na lúku a o čosi zakopol. Krtinec. No to je nápad! Bude to krtko!

           

 

Tak som tu! : Nakresliť živočícha, ktorý väčšinu svojho života strávi pod zemou, a aj tí najtrpezlivejší záhradkári majú veľký problém dolapiť ho, môže byť komplikované. No nie vtedy, keď máte po ruke múdru knihu. Tou bol v tomto prípade známy Brehmov atlas zvierat.  Hoci sa Miler v zásade mienil držať predlohy, po zhliadnutí reálnej podobizne pochopil, že z toho čuda s dlhým rypáčikom vyčaruje milú postavičku iba zázrakom.  V rozprávkach je však všetko možné, Krtko bol na svete. A hneď sa stal hlavným hrdinom dotyčnej „plátenej" rozprávočky, ktorá pod názvom Ako Krtko k nohavičkám prišiel uchvátila v roku 1956 celý filmový festival v Benátkach a priniesla si odtiaľ hlavnú cenu. To ešte Krtko hovoril.  Miler si však veľmi rýchlo uvedomil, že Krtka chce darovať všetkým deťom, bez ohľadu na to, či žijú v Čechách, alebo na Kamčatke. Krtko teda o svoju slovnú zásobu nemilosrdne prišiel a v jeho lingvistickej výbave ostali iba všeobecne známe zvuky radosti, prekvapenia a smútku. O tie sa postarali autorove vlastné dcéry, ktoré zároveň slúžili aj ako testovacie publikum. Krtko sa počas nasledujúcich desaťročí dočkal ďalších kamarátov a prežil zhruba päťdesiat kreslených príhod.

Krtko - superstar: Má 52 rokov - a chytá druhý dych. To, že ste ho v televízii nevideli už celú večnosť, nič neznamená. V čase internetu je Krtko úplná virtuálna hviezda. Od začiatku svojho kresleného života bol veľmi populárny v Európe, Číne aj Japonsku a práve krajina vychádzajúceho slnka je z nepriateľa záhradkárov taká pobláznená, že mu zriadila aj internetovú stránku.  Je na nej niekoľko dielov Krtkových dobrodružstiev a malý hrdina sa môže pochváliť neutíchajúcim záujmom online divákov. Mnohí pridávajú svoje vlastné skúsenosti s touto českou rozprávkou. Jeden z Českých diplomatov, ktorý pôsobil v Japonsku, potvrdil, že Japonci sú schopní za čokoľvek okolo Krtka „potrhať si ruky" Ešte pred niekoľkými rokmi si u Milera objednali Krtka ako sprievodcu sériou o bezpečnosti v cestnej premávke.

 

P.S. Článoček :-D  je skoro kompletne prebratý, ale hádam pobaví. Budem to dokladať, ešte nás čakajú Šmolkovia, Krtek, ďalšie duá ako Lolek a Bolek, No počkaj!, či včielka Maja :-) 

Prístupov 4499

Kvalita článku