Veľkí otcovia malých postavičiek po druhé

Veľkí otcovia malých postavičiek po druhé
pridal Danyella 27.3. 2009 o 21:05

Asi by to znelo mierne infantilne, keby ste kolegom v práci s úžasom oznámili - „Včera dávali v telke Toma a Jerryho, bolo to úúúúúúúúúúúžasné!..." Zrejme ani uľahčujúca pozornosť v podobe „núteného" sledovania s potomstvom by vás celkom neuchránila od kradmých zmätených pohľadov. Žasnúť teda môžete pri nejakej blondíne, pri ktorej sa príroda vyhrala do sýtosti a nie na nejakej chlpatej kreslenej potvore, preboha! Ruku na srdce: myslíte si, že ľudia okolo vás ešte nikdy s trochu hlúpym úsmevom nezamrzli pred telkou, keď sa tam zjavilo nejaké animované posolstvo z ich detstva? Všetci sme ich predsa milovali! Tak sa zoznámme s tými, ktorí nám ich darovali. Tu sú - veľkí otcovia malých postavičiek...

Vjačeslav Kotenočkin

(1927-2000)

Komu vdýchol život: vlkovi a zajacovi

Ceruzky, perá, farbičky...: ak si americké deti myslia, že patent na akčnú naháňačku majú jedine Tom a Jerry, ani len netušia ako sa veľmi mýlia. Sovietske deti by o tom povedali svoje! Sovietske deti si predsa s rovnakým nadšením vychutnávali socialistické vlko-zajačie eskapády. Medzi nami: rozdiel bol iba v krajine ich pôvodu. Socialistická kreslená dvojica sa totiž nevyznačovala žiadnym „vyšším" ideovým posolstvom, ale bohapustými zlomyseľnosťami, ktorými krpec zajac týral menej prešibaného vlka s vyvaleným pupkom a cigaretou v ústach. Je až na počudovanie, že takýto negatívny vplyv na morálku ostal u politbyra takmer bez povšimnutia.

Samotný otec týchto slávnych postavičiek si vôbec nepredstavoval, že svoj život zasvätí deťom. Kreslil už ako dieťa, kreslil aj v umeleckej škole, ktorú navštevoval počas druhej sv. vojny, a keď po nej začal pracovať v Sojuzmultfilme, nasledujúcich 15 rokov len kreslil. Spolupracoval na množstve animovaných snímok, dokonca hneď prvá ako keby predznamenala jeho neskoršiu slávu - išlo tam o príbeh leva a zajaca. Neskôr sa pustil do režírovania a rozhodne si nepočínal zle. Nič z jeho filmov v tomto období však bežnému človeku nepovie, pretože ich úplne zatienil seriál, ktorý ešte len čakal na svoj zrod.

Tak sme tu!: Kotenočkin neustále hľadal nové námety a príbehy a neváhal na to využívať aj mladšie kreatívne hlavy. Poprosil študentov, ktorí do ateliérov prichádzali na prax, aby vymysleli nejaký nápad, ktorý by mohol byť zaujímavý pre kreslený film. Keď si prečítal výmysel o „tyranskom" zajacovi a úbohej obeti vlkovi, celkom sa mu to zapáčilo. Zašiel za skvelým animátorom Svetozárom Rusakovom, či by si s tým vedel poradiť. Rusakov to skúsil. Zajac nebol až taký problém, horšie to bolo s vlkom. Animátor celkom presne nevedel akú podobu mu prepožičať, až si spomenul na príhodu, ktorá sa mu stala pred takmer tridsiatimi rokmi, keď stál v rade pred kinom. Pomedzi ľudí sa tam začal veľmi nevyberaným spôsobom kliesniť akýsi chlap, a keď sa ho Rusakov opýtal: „Gentleman, kam sa tak ponáhľate?", chlap naňho vyštekol: „Gentleman? Vyzerám tak hádam? Ako sa opovažujete nazvať ma gentlemanom?" Mal vyťahané tričko, cigaretu v ústach a hromžil na všetky strany.
Rusakov sa síce nedozvedel, čo dotyčného muža tak rozčúlilo, ale po rokoch mu poslúžil ako predloha pre vlka. Prvý diel sa dostal do kín v roku 1969 a bolo to ako výbuch supernovy. Deti aj ich rodičia sa okamžite dožadovali ďalších pokračovaní.

Vlk a zajac - superstars: Hoci to Kotenočkin nemal v pláne, prudký pozitívny ohlas ho „prinútil" venovať svojim stvoreniam nasledujúcich dvadsatštyri rokov! Nakrútil dokopy 18 príbehov, na ktoré mu námety posielali aj samotné deti. Kotenočkin pri každej premiére novej časti chodieval do kina a sedával bokom, tak, aby videl do tvárí detí - pozorujúc ich reakcie. Často svoje príbehy konzultoval so synom Andrejom, ktorému dával čítať scenáre, preberali spolu hudbu aj žarty. Apropo, hudba. Kotenočkij veľmi túžil dostať do príbehu Vladimíra Vysockého. Keď sa to nepodarilo s dabovaním vlka (ktorý, paradoxne, zvyčajne len na konci zakričí známe - Ну, погоди!- Nu pogodi!...) pokúsil sa Kotenočkin „prepašovať" do rozprávky aspoň jeho hudbu. Pre nadriadených bol však Vysockij „čudná figúra, ktorá má zlý vplyv na mládež" a tak aj toto úsilie takmer stroskotalo. Kotenočkinovi sa predsa len sem-tam podarilo zopár Vysockého melódií do niektorých častí vložiť. Nechýbalo veľa a vlk so zajacom by sa vložili aj do obrany vlasti - svoje želanie o vojenskú verziu verziu rozprávky totiž vyjadrili aj vojaci. Nepáčilo sa im, že postavičky vytrvalo ignorujú armádne prostredie, a navrhovali scenár, ktorý by z vlka urobil dohola ostrihaného branca, na ktorom by sa vŕšil čatár zajac. Nápad hodný povšimnutia, ale určite nie realizácie, rozhodol sa Kotenočkin, ktorému bolo jasné, že by z toho prinajlepšom vznikla iba ak paródia hrdinskú Sovietsku armádu. Výstražne vztýčený prst sa pred tvorcami vztýčil hádam iba dvakrát - atiež skôr symbolicky. Najskôr na základe sťažnosti akejsi učiteľky,, ktorej sa vôbec nepozdával vlk ako príklad pre sovietske deti: to majú tiež „huliť" jednu od druhej a ubližovať slabším? (Nebolo to čírou náhodou naopak?). Druhé „no, no, no" čakalo po nakrútení časti v ktorej sa vlk zamotá do koberca a skončí v sarkofágu Ramzesa.Za iných okolností by nikto nič nenamietal, ale práve v tom čase prišiel na návštevu Sov. Zväzu vysoký predstaviteľ Egypta, ktorému by sa zábava na účet ich národného dedičstva vôbec nemusela pozdávať. Ruským rodinám sa však vlko-zajačie dobrodružstvá pozdávali mimoriadne.

V roku 1980 sa Vlk a zajac stali najpredávanejším filmom Sovietskeho zväzu do zahraničia - zakotvili vo vyše stovke krajín. O ich otcovi sa dopočuli aj v Amerike a pozvali Kotenočkina do Hollywoodu, poprezerať si konkurenčnú animátorskú liaheň. Nikdy predtým, ani nikdy potom si Potenočkin neužil viac úcty. Hollywoodski mocipáni si totiž mysleli, že pred nimi stojí ruský multimilionár, keď stvoril taký populárny kreslený seriál. Kotenočkin sa pre istotu tváril v duchu: ja nič, ja muzikant.

Marty Murphy (1926)

Komu vdýchol život: včielke Maji

Ceruzky, perá, farbičky...: Keby ste sa kohokoľvek z nemecky hovoriacich krajín spýtali, aký je najväčší hit božského Káju, pravdepodobne by nejeden opýtaný s prekvapeným výrazom typu - takú samozrejmosť neviete? - odpovedal: „doch die biene Maja!". Veru tak. Malý nezbedný hmyz priniesol českej megastar nesmrteľnosť a davom detí jednu z najpopulárnejších rozprávok. Z detí sú dnes tridsiatnici a štyridsiatnici, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy, keď s včeličkou riešili závažné problémy, ako napríklad, kde si poleňošiť a ktorú kvapku medu radšej obliznúť. Karla Gotta, ktorý „iba" naspieval úvodnú melódiu, pozná každý. O Američanovi Martym Murphym nevie drvivá väčšina celkom nič. Pritom je to práve on, vďaka komu sa Maja vybrala na svoju stoštyridielnu televíznu púť. Martyho už ako dieťa fascinovali kreslené obrázky. Miloval komiksy, donekonečna bol schopný prekresľovať si obľúbené postavičky cez priesvitný papier a robiť si z nich výstavu cez celú stenu svojej izby. Keď ako dvanásťročný objavil v novinovom stánku prvý komiks so supermanom, jeho „diagnóza" bola jasná: aj on bude kresliť takých fantastických hrdinov! Po štúdiu na chicagskej Akadémii výtvarných umení sa živil ako karikaturista, prispieval do viacerých amerických novín. Dlhé roky pracoval aj pre Playboy a dá sa povedať, že výraznou mierou prispel k vytvoreniu jeho kresleného štýlu. Po čase ho však začal lákať nevinnejší svet, bez vnád a množstva nahej kože, a zaklopal na dvere u Walta Disneyho. Tu sa naučil kresliť postavičky, nad akými zvyčajne híkajú najmladšie ročníky, neskôr prešiel do tímu Hanna-Barbera, ktorí sa tiež špecializovali na kreslené príbehy,, a takmer dvadsať rokov z jeho ceruziek vychádzali hrdinovia mnohých rozprávok. Až prišiel rok 1975 a v jednom úli sa začala k životu prebúdzať malá robotnica...

Tak som tu!: Aby malá Maja mohla poletovať po filmovom plátne, musela sa dožiť šesdesiatich troch rokov. Jej stvoriteľ, nemecký spisovateľ Waldemar Bonsels, nebol počas svojho života nadšený predstavou „obživenej" Maje a dal košom samotnému Disneymu, ktorý po Maji pokukoval už v tridsiatich rokoch. Až o štyridsať rokov sa podarilo prehovoriť Bonselovu vdovu, aby povolila Maju sfilmovať. Zásluhu na tom má vtedajší šéf detských programov v televízii ZDF Jozef Gohlen, ktorý na knižku naďabil kdesi v knižnici, zabudol na ňu a opäť mu prišla na rozum počas jazdy taxíkom, v ktorom s kolegom z televízie rozoberali, čo nové by mali priniesť detským divákom. Včelí pohľad na svet - tak to tu ešte nebolo! V Nemecku však v tom čase chýbali animátori a tak sa Bonsels vybral až za veľkú mláku, kde o spoluprácu požiadal už vtedy vychýreného Murphyho. Páni si dali pracovné rande v malom moteli s bazénom neďaleko Los Angeles a bola tam vraj mimoriadne inšpirujúca atmosféra. „Bazén obkolesovali voňavé a kvitnúce kríky, v ktorých bzučalo množstvo včiel", písal pracovné podmienky Bonsels, ktorý si od toho momentu „rodičovské" povinnosti podelil s Murphym. On Majin príbeh objavil - Murphy jej dal podobu. Už vtedy pri bazéne, vedel ako by mala vyzerať. Ako malé dievčatko - ibaže s krídelkami. Murphy si bol vedomý, že s ozajstnou včelou nemá Maja takmer nič, okrem krídel a farebných prúžkov, spoločné - chodila po dvoch, mala vlásky, ľudskú tvár - ale presne tak ako chcel. Vytvoriť Maju aj jej spoločníkov tak, aby v nich deti nevideli otravný hmyz, ale chutných lietajúcich tvorčekov.

Maja - superstars: Stala sa ňou nielen ona, ale aj Vilko, Flip, Puk... Podľa niektorých kritikov sa prapôvodný autor, spisovateľ Bonsels, musel 9.septembra v hrobe obracať, keď videl, čo filmári s jeho včelou odyseou spáchali. Fakt je, že televízna verzia je iba veľmi voľným spracovaním knihy, po Bonselsovom novoromantizme neostalo ani pamiatky a hemží sa to v nej neznámimi tvormi. Vilko je napríklad jednou z pridaných nových postáv, ktorá v knihe vôbec nefiguruje. Firmári sa ohradzovali tvrdením, že Maja predsa potrebuje seberovných kamarátov, aby ju deti nepovažovali za osamelú čudáčku. Samotné decká na takéto úvahy nemali ani trochu času, museli predsa hltať všetky Majine dobrodružstvá, ktoré sa na ne začali valiť z nemeckej a veľmi skoro aj z rakúskej televízie. Okolo Maje sa točil štáb ako okolo oscarovej hviezdy - redakcia v Mníchove, scenárista a Marty Murphy v Los Angeles, réžia, produkcia a ďalší animátori v Tokiu, vrátane japonského režiséra Hiroshiha Saita. Maja sa okamžite stala v Nemecku hitom, sledovali ju milióny detí vo veku od štyroch do trinásť rokov. Po skončení prvej série televíziu zasypali tisícky žiadostí o pokračovanie. Maja nakoniec prežila vyše stovky príbehov... Mimoriadny úspech znamenal seriál aj pre Karla Gotta, ktorý naspieval ústrednú melódiu. Gott ju v mníchovskom štúdiu naspieval asi za pol hodinu, hudba bola dielom Karla svobodu, o ktorom sa za oných čias šuškalo, že najmä vďaka tejto pesničke mohol v čase hlbokého socializmu pravidelne obmieňať svoje mercedesy.

Wladyslaw Nehrebecki (1923 - 1978)

Komu vdýchol život: Lolkovi a Bolkovi

Ceruzky, perá, farbičky...: Možno aj vy ste to vždy jedno popoludnie v týždni zažívali. Pani družinárka zavelila - „do dvojstupu!" a už ste mašírovali k najbližšiemu kinu, v ktorom čakalo pravidelné detské predstavenie. Minimálne dva diely No počkaj!, za tým nejaký ten Krtko a - ale nie, ešte nie je koniec! Počkať, ešte tam čosi dávajú...Lolek a Bolek, huráááá! Lolka a Bolka si pamätáme všetci.

Ak by sme chceli ísť na začiatok, musíme začať pri Wladyslawovi Nehrebeckom, poľskom režisérovi a animátorovi, narodenom začiatkom dvadsiatich rokov minulého storočia v Boryslawi. Chlapec patril medzi známych šarvancov, miloval dobrodružstvo, a ak sa kdesi čosi zomlelo, bolo isté, že Wladyk bol v centre diania. Sníval o tom, že bude cestovateľom, ktorý obletí celý svet, alebo krotiteľom v cirkuse, o samých adrenalínových povolaniach. Bavilo ho však maľovanie, ale nebolo to zase nič uchvacujúce, skôr jednoduché, ale vtipné kresby rôznych postáv. To sa nakoniec stalo jeho živobytím. Hoci kreslenú tvorbu neštudoval v škole a bol vlastne samouk, zaradil sa hneď po vojne medzi zakladajúcich členov Experimentálneho štúdia kreslených filmov, ktoré vzniklo v roku 1947 v Bielsko-Bialej. Zo zhruba šesťdesiatich kresličov sa napokon vyprofilovalo okolo desať, z ktorých len dvaja mali na kreslenie školu - ostatní vrátane Nehrebeckého mali iba „vieru v svoj talent".

Tak sme tu! : Štúdio nabehlo hneď na začiatku na plné pracovné nasadenie a ponúklo viaceré podnetné snímky - Nehrebecki sa napríklad blysol snímkou Traktor A1. Ktovie, či táto angažovanosť mu pomohla k miestu riaditeľa, ktorý viac úradoval, ako kreslil. Začiatkom 60-tych rokov dostal nápad na príbeh, ktorého hrdinami by boli malí chlapci. Po inšpiráciu nemusel ísť ďaleko - doma mal dva vydarené exempláre, synov Romana a Jana, ktorí boli vo vylomeninách vernou kópiou svojho otca v detských rokoch. Nehrebecki spísal námet, vymyslel chlapcom mená Bolek a Lolek - skrátené verzie Boleslava a Karola - a dal im aj základný charakter. Starší Bolek mal byť štíhlejší, odvážnejší, hlavný aktér a organizátor každého dobrodružstva a mladší Lolek s bacuľatou tváričkou akýsi jeho poslušný sekundant. Ostávalo už len dať súrodencom kreslenú podobu. Na túto časť práce na rozprávke sa Nehrebecki rozhodol vypísať konkurz. Animátorom štúdia predstavil hlavných hrdinov, dôkladne im opísal ich charaktery aj svoju predstavu o vizáži. Keď sa mu do ruky dostali hotové návrhy, ani jeden nebol presne to, čo očakával. Najviac sa však k jeho predstave priblížili traja: Alfred Ledwig a Tadeusz Depa, ktorí ponúkli návrhy na Bolka, a Leszkovi Lorkovi sa zase najlepšie vydaril Lolek. Depa však od projektu neskôr odstúpil, podobne aj Lorek, ktorý práva na Lolka predal Ledwigovi, a tak sa tento výtvarník s nemeckými koreňmi stal hlavným tvorcom postavičiek, ktoré po úpravách nadobudli výzor, s akým bol spokojný aj samotný Nehrebecki.

Bolek a Lolek - superstars: Svojmu detskému publiku sa prvýkrát predstavili v roku 1964 a hneď získali aj ceny na festivaloch. Ešte v tom istom roku v Benátkach a o rok neskôr zaujali aj na gottwaldovskom, dnes známom zlínskom festivale. Milovali ich deti v celom východnom bloku, ale napríklad aj v Iráne, kde to bol jediný povolený animovaný seriál po revolúcii v roku 1978. V anglicky hovoriacich krajinách sa z Lolka a Bolka stali Bennie a Lennie alebo Jim a Jam. Málokto z divákov však tušil, že medzi ich „otcami" Nehrebeckim a Ledwigom to od začiatku poriadne iskrilo. Nehrebecki chcel údajne prevziať moc nad seriálom, čo sa malo prejaviť tak, že Ledwiga nepúšťal k produkcii. Ledwig sa nemienil nečinne prizerať a situáciu vyriešil jednoducho - po uplynutí desaťročnej lehoty štúdiu nepredĺžil právo na používanie postavičiek, keďže licenciu na ich výtvarné stvárnenie vlastnil on. O dva roky sa pred zmierovacím výborom poľského zväzu dokázali zhodnúť na tom, že „umeleckým autorom v zmysle autorského práva a uzavretej dohody je Algred Ledwig" Od jeho súhlasu závisela celá ďalšia výroba nových častí. Začiatkom osemdesiatych rokov sa však Ledwig dostal do riadnej šlamastiky, keď sa dal dokopy s poľským protivládnym hnutím Národná konfederácia, čo mu prinieslo pobyt vo väzení a označenie nežiaducej osoby. Ako protislužbu za vycestovanie do Nemecka ho tajná polícia prinútila prepísať autorské práva na Lolka a Bolka na animované štúdio v Bielsko-Bialej na ďalších 5 rokov. Tie prešli a od roku 1986 sa žiadne časti nevyrábajú. Ledwig mal od svojho presídlenia starosti s nekonečnými ťahanicami o autorské práva, ktoré s dočkali vyriešenia až v roku 2004, keď poľský najvyšší súd priznal tretinu práv Ledwigovi, dodnes žijúcemu v Nemecku, tretinu filmovému štúdiu a tretinu Nehrebeckému. Lolek a Bolek sa tak nechtiac stali hviezdami medzinárodného právneho sporu - a nielen to. Tieto postavičky známe v osemdesiatich krajinách sveta museli čeliť kadečomu. Nemecký časopis pre homosexuálov ich napríklad umiestnil na titulku, samozrejme, bez súhlasu autorských práv. Bolkove ženské črty a ich označenie za gayov vyvolali poriadny škandál. Nedávno sa zase, chudáci malí, až po krk namočili do politiky. Keď sa na trhu objavila rozprávková knižka „Bolek a Lolek: praví a spravodliví", okamžite sa po Poľsku rozkríklo, že knihu si objednala vládnuca strana Právo a spravodlivosť, ktorá si takto chce zvyšovať popularitu.

Takže, toto bol "krátky" príbeh, ktorý nás tak trošku zaviedol do detstva, keď bolo všetko také rozprávkovo jednoduché :-) Prikladám pár obrázkov ďalších rozprávok, ktoré neodmysliteľne patrili do môjho detstva, ako aj do detstva mojich detí yEs Ak som na čosi zabudla, pripomeňte, poprípade dohoďte obrázok do diskusie :-)